Nenechajte sa vyfackať babím letom

Babie leto

Dnes je deň babieho leta a ja som pri vode, kde slniečko láskavo hreje…nepáli, nevysušuje, neunavuje, len dodáva energiu. Babie leto vnímam skôr ako pokračovanie leta, nie ako súčasť jesene, aj keď kalendár sa nedá oklamať. Mám totiž také nastavenie v hlave, pretože ma napadá paralela prírody s naším životom.

Tiež sme niekedy plné sily, rašiace a rozvíjajúce sa a smelo kráčame životom ako jarné prebudenie prírody. Tak funguje náš život, keď máme dvadsať, alebo tridsať.

Potom prichádza leto a s ním skutočný život – deti, starostlivosť o rodinu, rodinné akcie, budovanie kariéry a vlastne akoby nekončiaci deň, keď často ani nevieme, ako rýchlo ubehlo desať či pätnásť rokov.

V jeseni zbierame všetko to, čo sme „zasadili“ pred tým. Deti sú dospelé a my máme možnosť venovať sa viac sebe, nie už kariérnemu postupu, ale práci, ktorá nás napĺňa a je pre nás zmysluplná.

A medzi tým to kúzelné babie leto, ktoré ja vnímam ako medzičas, ako obdobie ponorenia do vzácneho kľudu, keď sa môžeme pozrieť na svoj život z inej, novej perspektívy a uvedomiť si, či to čo dnes žijem, je to, čo žiť chcem.

Vždy som mala z ročných období najradšej jar a leto a to bez toho, aby som sa ešte v mladšom veku zamýšľala nad nejakou životnou paralerou.

Tento rok u mňa  „babie leto“ – to hodnotenie, prišlo akosi skôr. Neviem, čo sa stalo, ale už koncom júla som sa dostala do nejakého smútku, frustrácie a negatívneho pocitu, že všetko čo robím, robím nesprávne, nedostatočne. Možno ten pocit poznáte, keď niečo veľmi chcete, idete si za svojim snom, dávate do toho svoju dušu a zrazu príde moment, keď vám to príde všetko zbytočné a nemáte odkiaľ brať energiu, aby ste pokračovali.

Dva mesiace som nenapísala žiadny článok, nenatočila video, bola minimálne aktívna na svojej FanPage a len myšlienka na to, že by som to mala urobiť, vo mne vyvolala nepokoj. Stále mi vírili v hlave myšlienky, že ja, ktorá chcem byť príkladom pre iné ženy a nabádam ich k tomu, že životnú zmenu môžu uskutočniť v akomkoľvek veku a dávam im rady ako na to, takto zlýhavam? Pýtala som sa sama seba, čo robím zle a ako to mám napraviť? Kládla som si otázku: „Je toto len obdobie prokrastinácie?“ Odpoveď neprichádzala.

Psychiatri by to nazvali možno diagnózou „depresia.“ 🙂 Ja som si však „naordinovala“ pracovný oddych, netlačila som na pílu a teraz hodnotím toto obdobie ako kľúčové k nájdeniu toho, čím sa mám naďalej riadiť.

Ako som sa znovu prebrala?

Prečítala som si jeden článok, kde okrem iného bolo napísané: „…hoď sa do kľudu. Zastav sa. Pozri sa na to celé z nadhľadu. Nasadni do balóna a nechaj sa vyniesť nad celú tú problematiku. A poriadne si to pozri z výšky, z odstupu…potom to nájdeš.“

Áno, presne to som potrebovala v ten moment čítať. Ak veríte, tak ako aj ja, že nič nie je náhoda a všetko prichádza k nám v ten správny čas, tak toto boli tie pravé slová v ten správny moment.

A začala som hodnotiť. Môžem byť hrdá na to, že som zo svojho nie najľahšieho života vyskladala mozaiku silnej ženy s bohatými skúsenosťami, za rok a pol som vytvorila svoj funkčný web, naučila sa dovtedy pre mňa technické „zázraky“, písať články, eBooky, točiť videa, kreatívne tvoriť a to všetko spojiť, aby som to posielala cez „éter“ ostatným, aby im to pomohlo a niekde posunulo vyššie.

Dostávam nádherné ďakovné listy od žien, ako im moje videá a eBooky menia život a ja som mala ten pocit „nedostatočnosti“, že by tých ohlasov malo byť viac? Zabudla som na vlastnú vďačnosť za to, čo mi prichádza? Nechala som sa uniesť porovnávaním s niekým iným, o ktorom si myslím, že mu podobná činnosť ide lepšie ako mne a teda je dokonalejší? Pozabudla som na to, že dokonalosť je len ilúzia?

Vždy sa totižto objaví niekto, kto bude lepší, rýchlejší, vzdelanejší, silnejší. Nie je potrebné sa niekomu vyrovnať a usilovať sa o dokonalosť bez chýb. Najdôležitejšie je porovnávať sa sama so sebou a uvedomiť si, že dnes som lepšia, ako som bola včera.

Čaro intuície

Intuícia – to, je tá správna navigácia, ktorou by sme sa mali riadiť. Je to dar, ktorý keď potláčame, odmietame, ignorujeme, tak ju netrénujeme a slabne. Čím viac intuícii načúvame a tak aj konáme, tým viac si veríme, lebo našu vieru v seba a život posilňuje viera v intuíciu.

Hovorí sa, že prvé dve sekundy je ten prvý podnet, ktorý k nám príde a ten je intuitívny. Je to akoby vyššie vedomie, jasná správa a poznanie, niekedy pocit, ktorý sa objaví ihneď. Všetko, čo príde potom, je už vykonštruované našou mysľou a to, ako ňou vyhodnotíme svoju intuíciu.

Myseľ nepozná našu budúcnosť, ale naša intuícia ju pozná. Myseľ pozná našu minulosť a preto je taká ustráchaná, opatrná, limitovaná. Intuícia je jazyk našej duše a tá vie, prečo sme tu a kam chceme smerovať. Až potom môžeme použiť myseľ a logiku na naplánovanie a zrealizovanie toho, prečo sa náš vnútorný hlas rozhodol. Nie však naopak, lebo to vedie ku stagnácii a strachu.

A práve to som si ja „odskúšala“ v období, o ktorom píšem. Nechala som veľmi pracovať svoju myseľ, kombinovať, porovnávať sa, logicky vyhodnocovať. Teraz keď sa s triezvou hlavou zamyslím nad svojimi rozhodnutiami a krokmi, ktoré som v minulosti urobila, vždy som vykročila tým správnym smerom vďaka vnútornému hlasu. Možno prvé kroky neboli ľahké, ale ten vnútorný kompas ma akosi sám viedol ďalej. A budúcnosť ukázala, že správnym smerom.

Každý z nás má inú skúsenosť, žije iný život, vyhodnocuje si ho po svojom, ale nezabúdajme na to, že každý z nás je jedinečný, každý je originál a každý má aj svoj vlastný vnútorný hlas. Preto, neporovnávajte sa s ostatnými, nenechajte sa zmanipulovať na niečí obraz, buďte sama sebou, používajte svoj vnútorný kompas, sledujte smer a nájdete seba samú.

Ak vám intuícia však našepkáva, že potrebujete inšpiráciu, nenechajte ju odznieť a poslúchnite ju.

P.S. Možno ste sa v článku našli a možno ste načerpali nové informácie. Pokiaľ sa vám článok páčil, budem rada, keď ho podporíte kliknutím na: „Páči sa mi to.“ A ak si myslíte, že by niekomu z vašich priateľov mohol pomôcť, neváhajte ho zdieľať na facebooku.